...pocit že nič mi nedáva zmysel, že môj vlastný život stratil smer a ocitla som sa v slepej uličke. Rozdiel medzi skutočnou a tou mojou bol v tom, že som sa nevedela vrátiť, ale ani pokračovať. Zaseknutá kdesi na pol ceste.. Na ceste kam?
Stojím uprostred čohosi a neviem sa pohnúť dopredu, dozadu.. do strán nevidím.. Chcela by som sa prepadnúť pod čiernu zem a už nevyliezť. No bojím sa. Bojím sa, že takto ostanem stáť do konca a budú sa na mňa z diaľky dívať ako tam stojím, starnem, plačem, vädnem, umieram...a nikto nespraví nič..
...cítim v sebe takú veľkú dávku zlosti, že by som bola schopná zabiť.. cítim v sebe takú veľkú dávku lásky, ktorú v sebe dusím, že by som dokázala ňou aj spraviť zázrak.. cítim v sebe takú veľkú slabosť, že mám pocit, že čoskoro umriem....
zabudnem na včerajšok a usmejem sa..zacítim let motýľov skrz moje brucho a pohladím Ťa..
zobudím sa vedľa Teba a odkopnem samotu, už ma viac nebude týrať..
chytím každú myšlienku čo unikala mi týždne, mesiace, prestala som rátať..
uvedomím si svoju podstatu, tvoju prítomnosť, náš svet..
utíchla búrka duše, vzlykot srdca...
už vyšlo slnko aj pre mňa..
A rozpíjam sa ako kvapka na pijavom papieri, ktorý ma miluje..